Keď som padal z mosta, myslel som si, že je koniec. A potom sa všetko zmenilo.

Pamätám si to presne. Bola noc a išiel som po diaľnici v Chorvátsku. Tesne predo mnou sa dve autá zrazili a ja som bol ten, kto zastavil, aby im pomohol. Všade okolo bolo rozbité sklo, úlomky z áut a ľudia v šoku. Ako som k nehode prichádzal, stále ešte po diaľnici jazdili autá. Chcel som sa dostať mimo vozovky, a tak mi napadlo skočiť za zvodidlá. 

Zabudol som však na jednu zásadnú vec – nepozrel som sa, čo je za nimi. Myslel som si, že tam bude pole. Lenže bol som na moste. V tom šoku z nehody predo mnou a z celej situácie mi to ani nenapadlo.

Preskočil som, rukami opretý o zvodidlá, a už tam bol len 15-metrový voľný pád do prázdna. V tme.

Predstavte si ten pocit, keď v sne padáte a neviete sa zastaviť. Hnusný pocit.

Jediné, čo mi prebehlo hlavou, bolo: „Takto to končí?“

A dopad?

Tie sekundy boli nekonečné. Nevedel som, čo čakať, až kým to neprišlo. Nakoniec som tvrdo narazil na štrk – a ten ma podržal. Áno, dobre počujete. Keby padnem meter ďalej, rozbijem sa na skalách. Keby na opačnú stranu, skončím v rieke.

Mal som osem zlomených rebier, štyri zlomené výbežky stavcov, vnútorné krvácanie a natrhnuté svaly. Ale žil som. A to bolo pre mňa podstatné.

Život je limitovaná edícia

Keď ste tak blízko koncu, začnete premýšľať. Zrazu vám dôjde, že nie ste nesmrteľní. Že neexistuje žiadna záruka na ďalší deň. Celý život makáte, budujete, riešite biznis, čísla, termíny. A pritom neviete, či sa zajtra ešte zobudíte.Tento moment mi zmenil život. Najmä myšlienky v nemocnici. Začal som si vážiť čas úplne inak. Už nešlo len o zarábanie. Už nešlo len o „čo bude ďalej s firmou“. Odvtedy som chcel žiť naplno. Robiť to, čo milujem: viac cestovať, spoznávať svet, lietať. Ale nie len ako turista, ale ako niekto, kto chce zažiť realitu skutočného sveta. Preto som si začal vyberať krajiny ako Irak, Sudán, Bangladéš – miesta, kam sa bežne nechodí.

Aj preto som predaj firmy Aluko zobral v pohode

Pred pár rokmi by som mal pocit, že predaj firmy, ktorú sme roky budovali, neprichádza do úvahy. Ale odkedy som padol z mosta, viem, že čas je obmedzený. Bol to pre mňa silný moment, ktorý mi ukázal ešte jednu vec – nerobiť rozhodnutia zbrklo, ale premýšľať racionálnejšie. A to platí rovnako pri cestovaní, ako aj pri biznisových ponukách.Pretože niektoré veci sa už späť vziať nedajú. Držte sa.

Ako jedna pokuta zmenila môj pohľad na biznis

Podnikať na medzinárodnej úrovni znamená veľa príležitostí, ale aj veľa výziev. Človek sa učí za pochodu a niekedy dostane lekciu, na ktorú nikdy nezabudne. Presne to sa stalo aj mne.

Viedli sme firmu Aluko, ktorá pôsobila v Nemecku, Fínsku, Nórsku, Švédsku, Rakúsku a Francúzsku. Všetko išlo relatívne dobre, no jedného dňa prišla nečakaná pokuta – 38 000 eur za administratívnu chybu vo Švédsku. Moja prvá reakcia? „Čo?! Za také peniaze si vieš splniť pekné sny a my ich máme len tak vyhodiť za nejakú byrokratickú chybu?“

V tej chvíli som si uvedomil, že aj malá nepozornosť môže mať veľké finančné dôsledky. Ale nakoniec som si povedal – mohlo to byť aj horšie. Niektorí konkurenti dostávali ešte väčšie pokuty. No pre mňa to bola jasná správa: Bez poriadku v papieroch sa biznis robiť nedá.

Odvtedy som prekopal procesy vo firme, nastavil dôsledné kontroly a uistil sa, že každý detail je pod kontrolou. A robím to dodnes.

Čo ma táto skúsenosť naučila?

✅ Môžeš mať akýkoľvek dobrý biznis model, ale ak nemáš v poriadku papierovačky, skôr či neskôr príde problém.
✅ Sleduj si cashflow a nerozhadzuj sa s peniazmi, aj keď máš dobrý príjem. Ako sa naučíš hospodáriť v malom, tak to bude fungovať aj vo veľkom.

Dnes viem, že keď budujem firmu, nestačí len makať a byť najlepší v tom, čo robím. Musím myslieť aj na veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nepodstatné – pretože v biznise môže práve maličkosť rozhodnúť o tom, či budeš rásť, alebo platiť drahé chyby.

Dodnes ďakujem babám v Aluku, že sa k týmto veciam vždy stavali zodpovedne. Aj vďaka tomu sme nakoniec vybudovali úspešnú firmu, ktorú sme s tímom úspešne predali.

Papierovačky nie sú príjemná vec. Ale niekedy treba robiť aj to, čo nie je príjemné – ale podstatné.

Prečo cestujem do krajín, kam by iní nešli?

Keď sa povie cestovanie, väčšina ľudí si predstaví dovolenku v Taliansku, relax pri mori alebo poznávanie známych metropol. Ale mňa vždy lákalo niečo iné – vidieť svet taký, aký skutočne je.

Po mojej nehode v Chorvátsku a smrti otca som si uvedomil, že život je príliš krátky na to, aby som ho prežil v komfortnej zóne. Chcel som vidieť realitu. Ako vyzerá skutočný svet mimo európskej bubliny? Ako žijú ľudia tam, kde nemajú istotu zajtrajška?

A tak som začal cestovať. Irak, Eritrea, Sudán, Bangladéš…

Mnohí sa ma pýtajú: Prečo práve tieto krajiny?

Jednoduchá odpoveď: Chcem vidieť pravdu. Chcem pochopiť, aké je to žiť v podmienkach, ktoré si väčšina z nás ani nevie predstaviť. Lebo až keď uvidíš chudobu v Bangladéši alebo vojnové následky v Iraku, uvedomíš si, v akom luxuse žijeme my na Slovensku.

Jedným z najsilnejších zážitkov bola moja cesta po Iraku. Strávil som tam viac ako 10 dní a prešiel krajinu od Basry cez Nasiriyah, Ur, Najaf, Karbalu, Bagdad, Samarru až po Mosul. Vidieť Irak na vlastné oči je ako zažiť dve úplne odlišné reality.

🔹 Mestá zničené vojnou, skryté teroristické bunky, ale aj fascinujúce historické pamiatky a monumenty.
🔹 Od extrémnych horúčav 56 °C vonku až po ľadové miestnosti s klimatizáciou.
🔹 Od miest, kde ľudia bojujú o jedlo a vodu, po štvrte, kde sa prejedáš v reštauráciách.Irak nie je krajina pre turistov, ktorí hľadajú pohodlie. Je to krajina pre tých, ktorí chcú pochopiť svet inak, než ho ukazujú médiá.

Každá z týchto ciest ma niečo naučila. V Sudáne som pochopil, čo znamená skutočná pohostinnosť. V Iraku som videl, že ľudia sú rovnakí všade na svete – všetci chceme bezpečie, rodinu a šancu na lepší život. A v Bangladéši som si uvedomil, že šťastie nezávisí od bohatstva, ale od toho, ako si dokážeš vážiť to, čo máš.

Ak ťa zaujíma cestovanie do menej tradičných destinácií a chceš vidieť svet inými očami, sleduj moje ďalšie cesty. Možno ťa prekvapí, že niekedy tie najchudobnejšie miesta skrývajú najbohatšie príbehy.