Ako jedna pokuta zmenila môj pohľad na biznis

Podnikať na medzinárodnej úrovni znamená veľa príležitostí, ale aj veľa výziev. Človek sa učí za pochodu a niekedy dostane lekciu, na ktorú nikdy nezabudne. Presne to sa stalo aj mne.

Viedli sme firmu Aluko, ktorá pôsobila v Nemecku, Fínsku, Nórsku, Švédsku, Rakúsku a Francúzsku. Všetko išlo relatívne dobre, no jedného dňa prišla nečakaná pokuta – 38 000 eur za administratívnu chybu vo Švédsku. Moja prvá reakcia? „Čo?! Za také peniaze si vieš splniť pekné sny a my ich máme len tak vyhodiť za nejakú byrokratickú chybu?“

V tej chvíli som si uvedomil, že aj malá nepozornosť môže mať veľké finančné dôsledky. Ale nakoniec som si povedal – mohlo to byť aj horšie. Niektorí konkurenti dostávali ešte väčšie pokuty. No pre mňa to bola jasná správa: Bez poriadku v papieroch sa biznis robiť nedá.

Odvtedy som prekopal procesy vo firme, nastavil dôsledné kontroly a uistil sa, že každý detail je pod kontrolou. A robím to dodnes.

Čo ma táto skúsenosť naučila?

Môžeš mať akýkoľvek dobrý biznis model, ale ak nemáš v poriadku papierovačky, skôr či neskôr príde problém.
Sleduj si cashflow a nerozhadzuj sa s peniazmi, aj keď máš dobrý príjem. Ako sa naučíš hospodáriť v malom, tak to bude fungovať aj vo veľkom.

Dnes viem, že keď budujem firmu, nestačí len makať a byť najlepší v tom, čo robím. Musím myslieť aj na veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nepodstatné – pretože v biznise môže práve maličkosť rozhodnúť o tom, či budeš rásť, alebo platiť drahé chyby.

Dodnes ďakujem babám v Aluku, že sa k týmto veciam vždy stavali zodpovedne. Aj vďaka tomu sme nakoniec vybudovali úspešnú firmu, ktorú sme s tímom úspešne predali.

Papierovačky nie sú príjemná vec. Ale niekedy treba robiť aj to, čo nie je príjemné – ale podstatné.

Prečo cestujem do krajín, kam by iní nešli?

Keď sa povie cestovanie, väčšina ľudí si predstaví dovolenku v Taliansku, relax pri mori alebo poznávanie známych metropol. Ale mňa vždy lákalo niečo iné – vidieť svet taký, aký skutočne je.

Po mojej nehode v Chorvátsku a smrti otca som si uvedomil, že život je príliš krátky na to, aby som ho prežil v komfortnej zóne. Chcel som vidieť realitu. Ako vyzerá skutočný svet mimo európskej bubliny? Ako žijú ľudia tam, kde nemajú istotu zajtrajška?

A tak som začal cestovať. Irak, Eritrea, Sudán, Bangladéš…

Mnohí sa ma pýtajú: Prečo práve tieto krajiny?

Jednoduchá odpoveď: Chcem vidieť pravdu. Chcem pochopiť, aké je to žiť v podmienkach, ktoré si väčšina z nás ani nevie predstaviť. Lebo až keď uvidíš chudobu v Bangladéši alebo vojnové následky v Iraku, uvedomíš si, v akom luxuse žijeme my na Slovensku.

Jedným z najsilnejších zážitkov bola moja cesta po Iraku. Strávil som tam viac ako 10 dní a prešiel krajinu od Basry cez Nasiriyah, Ur, Najaf, Karbalu, Bagdad, Samarru až po Mosul. Vidieť Irak na vlastné oči je ako zažiť dve úplne odlišné reality.

🔹 Mestá zničené vojnou, skryté teroristické bunky, ale aj fascinujúce historické pamiatky a monumenty.
🔹 Od extrémnych horúčav 56 °C vonku až po ľadové miestnosti s klimatizáciou.
🔹 Od miest, kde ľudia bojujú o jedlo a vodu, po štvrte, kde sa prejedáš v reštauráciách.Irak nie je krajina pre turistov, ktorí hľadajú pohodlie. Je to krajina pre tých, ktorí chcú pochopiť svet inak, než ho ukazujú médiá.

Každá z týchto ciest ma niečo naučila. V Sudáne som pochopil, čo znamená skutočná pohostinnosť. V Iraku som videl, že ľudia sú rovnakí všade na svete – všetci chceme bezpečie, rodinu a šancu na lepší život. A v Bangladéši som si uvedomil, že šťastie nezávisí od bohatstva, ale od toho, ako si dokážeš vážiť to, čo máš.

Ak ťa zaujíma cestovanie do menej tradičných destinácií a chceš vidieť svet inými očami, sleduj moje ďalšie cesty. Možno ťa prekvapí, že niekedy tie najchudobnejšie miesta skrývajú najbohatšie príbehy.